• “Čim to je, že ľudia v koncentrákoch neplakali, a teraz, keď si na to spomenú, plačú?”, preposlal mi môj brat Egon otázku pani Hraboveckej, ktorá prežila v Oswienčime 4 roky. Neviem, samozrejme, a tak som sa spýtal Vierky Meisels, kamarátky, ktorá žije v Tel Avive a prežila Terezín ako malé dievča. A tiež dvoch priateľov psychiatrov, jedneho dokumentaristu a pani Anny Lorencovej, ktorá pre Múzeum židovskej kultúry v Prahe pozbierala stovky svedectiev. Tu sú ich názory (krátené):

    gal1

    Viera Meisels: „…Maminku, alebo vôbec dospelých, som nevidela plakať. Ani ja sa nepamätám, že by som plakala. Iba by to zhoršilo situáciu. To by bola slabosť. Kto bol slabý, ten vypadol pri selekcii. S odstupom rokov tí, čo prežili, si to už môžu dovoliť. Okrem toho, starší človek je citlivejší, slabší, opotrebovanejší…“ Psychiater Peter Pöthe: „Úzkosť a strach sú vývojovo ranejšie emócie ako smútok“. Jiří Berka, psychiater: „Na nevědomé úrovni tady zřejmě fungoval fakt tzv. introjekce, tedy zvnitřnění určitých informací zvnějšku do nevědomí. Zřejmě tam mohl fungovat nevědomý mechanismus v tom smyslu, že v takových podmínkách, jaké tam byly, bylo naprosto zbytečné, dokonce kontraproduktivní, se touto signalizací čehokoli dožadovat.“ Anna Lorencová: „Sama jsem v Osvětimi nebyla, a v rozhovorech s lidmi, kteří přežili, se o tom přímo nemluvilo. Vesměs líčili konkrétní situace, s nimiž se potýkali, a při našich rozhovorech dost často plakali, dokonce i muži. To byla ovšem úplně jiná situace.“ Jožo Horal: „Prežiť sa dalo iba bez emócií.“

    Pri spisovaní tohto textu som si spomenul na knihu, ktorú som čítal pred mnohými desaťročiami. Mala názov „Človek na pokraji síl“, mená autorov som zabudol. Píše sa tam o amerických zajatcoch v čínskych lágroch. Prešli tvrdým vymývaním mozgov a väčšinou ideologicky podľahli. Výnimkou boli ostrieľaní kriminálnici. S tými to ani neskúšali a rovno ich poslali na najťažšiu fyzickú prácu. Jean Améry v knihe „Bez viny a bez trestu“ spomína, že v Oswienčime boli najstatočnejší ľudia veriaci, vrátane komunistov. Autor Kolymských poviedok, Varlam Šalamov, ktorý prežil kus života v komunistických gulagoch, sa pýta sám seba: „Copak jediné východisko z lidské tragedie je náboženské?“ Nebol veriaci. Predpokladám, že v gulagoch to bolo s plačom podobne, ako v nacistických koncentračných táboroch.

    V hraničných podmienkach sa pomerne často ocitá aj človek v takzvane „normálnom“ živote. Prikvačí ho finančná núdza, štát, vzťahy, choroba… Dalajláma v jednej zo svojich meditácií odtušil: „Zúfalý človek sa radí s Bohom“. Toto sú zrejme situácie, keď si človek občas poplače, alebo aspoň posmúti. Najlepšie v súkromí. Toto je však predsa len iná situácia, ako tie vyššie spomínané.

    Plač starých ľudí je ťaživý. Cítime sa vinní. Alebo aj starobu treba vnímať ako život na pokraji síl? Ako som povedal, neviem, iba sa tak zdôverujem s myšlienkami, ktoré mi behajú hlavou.


    Text prevzatý z www.tyzden.sk
    ———————–

    Převzato s laskavým souhlasem autora z jeho BLOGU.

    —————————————————————–

    Líbí se ti tento článek? Přidej ho na Top Články

    Posted by Věra Tydlitátová @ 6:00

  • Comments are closed.

 

Říjen 2017
P Ú S Č P S N
« Lis    
 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031  

Archivy