• Večer sme si mali na Námestí SNP v Bratislave pripomenúť prvé výročie revolúcie. Tribúna bola obklopená niekoľkými desiatkami „národne cítiacich občanov“. Z toho davu vtedy okrem pľuvancov lietali aj kamene. Za nimi tisíce ľudí s plagátikmi na ktorých bolo „Ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť“.

    fedor_gal3

    Už roky sa pri čítaní anonymných diskusných príspevkov na rôznych fórach uisťujem, že je lepšie stretnúť devianta virtuálne než naozaj – nech sa ukojí neškodne. Neškodne? Vyvrhovať do verejného priestoru negatívne emócie neškodí? No škodí, ale e-dav je v každom prípade menej nebezpečný ako dav klasický. Anonymitu síce zneužíva rovnako, ale vo virtuálnom priestore nemá šancu na fyzický lynč a ničenie majetku. Niekedy si dokonca myslím, že mu tento typ anonymity umožňuje „vypustiť paru“ a tým aj pretlak negatívnej energie.

    Nedávno som zablokoval možnosť diskutovať pod článkami na svojom blogu. Jeden z „diskutérov“ sa na inom fóre posťažoval, že sa správam ako „za komoušov“. Zrejme nemal ani tušenie, ako to vtedy bolo. Za komunistov obete anonymov plnili väzenia, dnes anonymy akurát otravujú vzduch. Za komunistov bolo anonymné udávanie úradmi takmer vyžadované, dnes je to „iba“ svinstvo. Nehovoriac o tom, že môj blog je kus súkromného majetku vo verejnom priestore.

    Tí ľudia sa oháňajú právom na slobodu slova. Nanič je však taká sloboda – bez zodpovednosti. A vzdať sa vlastného mena je prejav strachu. Strachu zo zodpovednosti za vlastný názor.

    Existuje však aj iný typ anonymity. Niektorí bohatí ľudia, napríklad, anonymitu vyhľadávajú. Netúžia po tom, aby sa stali lovnou zverou. Iní, trebárs obyvatelia chudobných get, sú na anonymitu odsúdení. Existujú spolky a spoločenstvá, ktoré majú anonymitu priamo v genetickom kóde. Myslím rôzne extrémistické zoskupenia, gangy, mafie a podobne. Príkladov by sa istotne našlo viac a nemusia mať nutne negatívny dizajn, napríklad mnohé svojpomocné spoločenstvá a komunity. Osobnú skúsenosť však má väčšina z nás predsa len s davmi, aj s tými virtuálnymi.

    Je dobré oddeľovať z anonymnej masy jednotlivé tváre a pripisovať im konkrétne mená. Dá to síce robotu, ale je to účinné. Nenávistná tvár v okamihu prechádza do grimasy sráča na úteku. Toho 17. novembra 1990 sa stačilo konkrétnemu krikľúňovi zadívať priamo do očí. Najprv zmĺkol, a potom sa nenápadne vytratil. Teda, pokiaľ to nebol vyškolený záškodník a tých tam bolo vtedy tiež dosť.

    Písané pre .tyzden.sk
    ——-

    Převzato s laskavým souhlasem autora z jeho BLOGU
    —————————————————————-

    Líbí se ti tento článek? Přidej ho na Top Články

    Posted by Věra Tydlitátová @ 5:00

  • 2 Responses

    WP_Modern_Notepad
    • Lenka Says:

      Fedorku, je to smutné, že dáváme tolik prostoru takovým lidem. Já jsem také uzavřela diskuze pod mým blogem. Přeju vám krásný den.

    • Ondřej Wolf Says:

      Přemýšlím, zda existuje i nějaká kladná, pozitivní anonymita. Odesilatel DMS, přispěvatelka nějaké té poctivé “kasičkové” sbírky, někdo, kdo druhému poslouží dobrým skutkem v MHD či na ulici, aniž by se dotyční někdy dozvěděli svá jména, …….etc. etc.
      Může vyvážit tu anonymitu, o které mluví Fedor Gál?
      Ondřej

 

Březen 2017
P Ú S Č P S N
« Lis    
 12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

Archivy