• je zvláštne označenie zvláštnych ľudí vo zvláštnej situácii. Bolo to v roku 1991, keď bol po prvý krát odvolávaný Vladimír Mečiar z postu predsedu vlády Slovenskej republiky. Odvolávala ho jeho domovská Verejnosť proti násiliu. Dôvody boli tristné –klamal, manipuloval, vydieral a konal v zásadných veciach na vlastnú päsť. Na vlastnú päsť a vo vlastnom záujme.

    fedor4211313

    Babky demokratky sa zhromažďovali hlavne pred budovou slovenského parlamentu. Mali v tvárach nenávisť a na perách „Mečiara si nedáme!“. Uznajte, že tento typ emócie si nezvykneme spájať s babičkovskou rolou.

    Prešli roky, a babky demokratky kamsi zmizli. Aj Jozef Markuš (v tom čase predseda Matice slovenskej), aj hladovkári a ďalší vtedajší rebelovia za Mečiara a tú našu slovenčinu, o ktorej ochranu zákonom sa vtedy bojovalo pod heslom „Na Slovensku po slovensky!“. Fenomén babiek demokratiek sa však zatiaľ nik nepokúsil vysvetliť. Ponúkam tri hypotézy:

    1) Vladimír Mečiar fungoval ako symbol CHLAPA práve pre túto vekovú kategóriu.
    2) Súčasne to bola šanca ísť „na barikády“ v čase, keď už bolo hotovo a nič nehrozilo.
    3) V. M. pomerne vierohodne zahral rolu obete protislovenského sprisahania.

    Možno však existuje podstatne hlbšia príčina, ktorá by mala zaujímať analytikov politického a všeobecne spoločenského diania. Za akých okolností dochádza k mobilizácii tej časti verejnosti, ktorá sa formuje do protestného davu tohto typu? Fakt stačí ilúzia prstu na tepe doby, charizma vodcu, vidina obetného baránka, pretlak negatívnych emócií, nahromadená frustrácia, pocit, že nehrozí postih, alebo dobre namiešaný koktail z týchto, a ďalších ingrediencií?

    Áno, k demokracii patria verejné vystúpenia ľudí. Je však dobré všímať si tváre revoltujúcich, ich gestá, heslá, intonáciu skandovania, typ emócie, jej zacielenosť… Dobro a zlo, láska a nenávisť sú predsa pomerne ľahko dešifrovateľné. Alebo je možné lásku manifestovať nenávistným kŕčom v tvári? Zaťatými päsťami?

    Babky demokratky, tie, o ktorých je reč, sú metaforou na jednu z tvárí demokracie – metaforou na právo slobodne a verejne nenávidieť. Čím to však je, že som od pamätných námestí v novembri 1989, a tesne po ňom, nevidel na slovenských i českých námestiach masu, ktorá by vyžarovala pozitívnu emóciu? Bude to asi tým, že vtedy to nebol dav, ale zhromaždenie občanov. A tým, že vtedajšie politické elity nepoznali účinnosť negatívnych kampaní. A tým, že zážitok neslobody bol v nadkritickom množstve ľudí ešte dostatočne presvedčivý. A možno aj všeličím iným.
    ———–
    Převzato s laskavým souhlasem autora z jeho BLOGU
    —————————————————————

    Líbí se ti tento článek? Přidej ho na Top Články

    Posted by Věra Tydlitátová @ 5:00

  • 2 Responses

    WP_Modern_Notepad
    • Tomáš Grunt Says:
    • Věra Tydlitátová Says:

      Tady máme tu líbeznou Táňu Fischerovou: “Jako příklady manipulace ze strany vládnoucí vrstvy uvádí Hradil tři kauzy. Zatčení Davida Ratha, jehož oficiální verzi považuje za krajně nepravděpodobnou bez ohledu na to, že média na ni jednohlasně naletěla. Fischerová souhlasí s výhradami. Druhý příklad: 11. září 2001 jako výraz toho, že „vláda spolu s tajnými službami a armádou, je ochotna zinscenovat takovou hrůzu jenom proto, aby vyhověla bossům majícím v rukou moc“. Fischerová souhlasí téměř bez výhrad.”

 

Prosinec 2017
P Ú S Č P S N
« Lis    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Archivy